Peter Koza

Môj život šermiara.

Vážení priatelia (alebo aj nie priatelia), dostal som šablónu pre vyplnenie otázok o svojom šermiarskom pôsobení - ale ospravedlňujem sa, lebo šablóny som nikdy nespĺňal a život som si utváral bez nich (alebo on si ma utváral podľa seba!).

Budem voľným slovom písať o sedemdesiatich dvoch rokoch a nebude to ani presné, ani kompletné.
Chcem len povedať to, čo nikto iný okrem mňa nemôže povedať. Nebudem sa chváliť (to nech urobia tí, ktorí ma uznávajú) ani haniť (o to sa postarajú tí, ktorí ma nemajú v láske).

Budem hovoriť o človeku Petrovi Kozovi a o šermiarovi Petrovi Kozovi. Moje diela, či už šermiarske, alebo literárne, si nájdite kde sa dá - necítim potrebu ich vyťahovať.

Môj život začal v kolíske (detskej posteli) ako u väčšiny z vás a všetko to bolo asi predurčenie. Vyrastal som u starých rodičov. Moja teta Gizka (Gizela) mi spievala uspávanky. (Ona mi vlastne ani nebola príbuzná, ale moji starí rodičia ju prijali ako mrzáka do rodiny - mala totiž hrb.)

To, že mi spievala, by nevadilo, ale to čo mi spievala ma poznačilo a pamätám si ich dodnes.

Príklad: (vo Vrbovskom nárečí)

- Konýčku mój sivovraný,

čos tak smutný, neveselý,

či ta taží zbroja moja,

a čy šabla ocelová?

Mna netažý zbroja tvoja,

any šabla ocelová,

lež mna tažá, tvé ostružky,

čo bodajú moje bóčky!

Bubny bijú, trúby vreščá,

dajže Bože, dajže ščestá,

ocel skáče po ocely,

rúbajú sa chlapcy smelý.

Konýčku mój sivovraný,

preberajže nožyčkámy,

nech dojdeme za tú horu,

spoza hory do táboru!

Povecte vy manke mojej,

aby žila v biede svojej,

nech sa mollí k Pánubohu,

za moju dušu ubóhú_

Podľa všetkého, jej piesne ma posunuli do pocitu byť bojovníkom a rytierom, aj keď som si to vtedy sotva uvedomoval. Mal som však sny, ktoré presahovali moje poznanie a nechápal som ich. Boli to asi útržky z minulých životov, lebo som sa napríklad v jednom klal na kopije, alebo v inom som bol popravený a moja hlava bola nabodnutá na kole. Oboje v čase, keď som o takých veciach ani nechyroval a nevedel som ešte čítať. Keď som mal asi 5 rokov, hral som sa v izbe s dreveným koníkom a strýco Poláček tam ležal na posteli, lebo naši starkí sa o neho starali aby ho doopatrovali. Všetci ostatní boli na poli. Odrazu sa na posteli posadil, zalapal po dychu a klesol späť. Vybehol som na ulicu a kričal na susedov: strýco Poláček umreli! Ako som to spoznal, odkiaĺ som vedel o umieraní taký malý? Vie Boh.

Inak som robil to, čo ostatní chlapci, bol som nezbedný a "šabličkoval" som sa s drevenými mečíkmi - lenže ja som s tým akosi neprestal. Mal som cca 14 rokov, keď som si na vývesnej tabuli prečítal nábor do športového šermiarskeho oddielu TJ Lokomotíva Bratislava a hneď ma to uchvátilo. Keď som videl výkony aktívnych šermiarov, chcel som byť ako oni. Vtedy mi ešte unikalo to podstatné - že tam bol starý pán Jozef Benedik. Stretnutie s ním (trochu neskôr, lebo s nováčikmi sa on nezaoberal) mi otvorilo poznanie, akým môže šerm byť a akého človeka zo mňa môže šerm urobiť. Moja smola (a následne šťastie) bola, že som prišiel neskoro po nábore a oni ma nechceli zaradiť, aby som nebrzdil ostatných. Keď videli moje sklamanie, dovolili mi, aby som cvičil v kúte a odkukával, čo robia ostatní, ale že sa mi nikto nebude venovať.

Cvičil som takto asi dva mesiace a nedarilo sa mi. Bol som však taký úporný, že keď ostatní mali prestávku a bavili sa, ja som stále cvičil. Až sa ma staršej šermiarke Zlatici Pišútovej uľútilo a vysvetlila mi, čo a ako mám robiť - a začalo sa mi dariť. Do konca roka som patril k najlepším a zaradili ma. Tým, že som si tak tvrdo oddrel začiatky, vytvoril som si veľký rešpekt k úprimnému snaženiu a ten mi ostal. Preto ak niekto nedosahuje hneď dobré výsledky, ale má snahu, hovorievam: Počkajme, čo jeho úsilie prinesie!

Športový šerm ma naplnil, ale neuspokojil. Chýbal mu historický aspekt, rytierska etika (aj keď do istej miery nahradená športovým duchom), etiketa, zvyky a všetko to, čo v súhrne označím ako zážitkovú romantiku. Naviac som bol presvedčený, že starí majstri šermu vedeli viac, než to, čo obsahuje šport, ohraničený pravidlami a netajím si: svoje zohrala aj fascinácia zbraňami ako takými. V podstate už keď som mal 16 rokov, začal som zháňať literatúru. V univerzitnej knižnici boli len knihy o zbraniach, vojenstve a odievaní, ale ani tých nebolo veľa. Potom som objavil regionálnu knižnicu a v nej knihu o vzdelávaní mladého gavaliera. Bolo tam okrem tanca, jazdy na koni, zdvorilosti a iných veciach aj o šerme. Bol to zásah do čierneho! Mal som pravdu o starých majstroch - ale bol to len "výcuc" a vzťahovalo sa to na 18. storočie. Chcel som viac. Medziknižnične som si z Prahy začal požičiavať knihy - medzi nimi Hergsellove reprinty Talhoffera aj jeho vlastné diela o šerme. Našťastie, lebo reprinty boli v aktuálnej Nemčine (staronemecky neviem ani dnes) a na nešťastie, lebo pohľad na historický šerm pána Hergsella bol značne skreslený pohľadom jeho súčasníckeho štádia šermu, podobne ako u Huttona, alebo Castla. Pravda, než som na to prišiel, stálo ma to niekoľko rokov blúdenia a hľadania. Až naše zájazdy do Itálie mi ukázali cestu a otvorili mi oči vo veciach šermiarskych škôl. Dnešný šermiari si neuvedomujú čo je to nedostupnosť informácií. Nebol internet, zato bola železná opona! Lenže cesta za oponu bola pre mňa cestou do knižníc v Salzburgu, Innsbrucku, Bologni...a zrazu boli mená Giganti, Capo Ferro, či Liberi konkrétnymi zdrojmi poznania a nie viac len abstraktnými citáciami. To som už ale bol výkonným historickým šermiarom a práve šermiarske vystúpenia mi umožňovali sa dopracovať v šerme k ďalšiemu poznaniu. Netajím, aj metódou pokusov a omylov. Už počas športovej éry som založil na pôde športového oddielu Lokomotíva Bratislava bunku historického šermu, z ktorej sa vyvinulo súčasné Tovarišstvo starých bojových umení a remesiel, ktoré je mojou materskou skupinou. Založil som ho, pôsobím v ňom a hoci som už penzista, verím, že v ňom budem pôsobiť do smrti. Je to moje najosobnejšie dielo a mám v ňom priamych žiakov, kolegov a priateľov v jednom - hoci všetci by mohli byť mojimi deťmi.

Keď som začal učiť šerm na Vysokej škole múzických umení (herecká akadémia), hľadal som spôsob, ako aprobovať v historickom šerme a žiadal som vedúceho Katedry, aby mi vybavil preskúšanie na niektorej prestížnej univerzite. Poslal ma s tým "do hája" so slovami: načo Vám to bude - videl som ako učíte a tí ktorí by Vás mali skúšať, mali by sa u Vás učiť! Potom sme sa zoznámili s českým šermiarskym svetom. Na žiadosť Radima Zapletala som dal italskú školu v Přerove, pre Burdýřov malý seminárik francúzskej školy v Prahe a z iniciatívy Mirka Dolanského som začal v Liberci (Lázně Libverda) dávať systematické týždňové školy. Zo začiatku italskú, potom aj nemeckú a postupne sa to rozširovalo. Štafetu potom prevzali spoločne Lojzo Žídek a Petr Nůsek, neskôr len Petr sám. Im všetkým vďačím za rozbeh svojho učenia. Samozrejme sa to (v tradične žičlivej šermiarskej obci) nezaobišlo bez nepriaznivých ohlasov typu: prečo nejaký Koza učí? Poznáme predsa aj iných dobrých šermiarov a tí neučia! (Ako keby neučiť bola cbnosť!) Alebo: V histórii predsa neboli školy, tak načo sa učiť! Alebo: nechceme sa učiť, lebo budeme všetci šermovať rovnako! A podobné blbiny. Odpovedal som im v časopise "šermiarske listy", čo bolo za "socíku" také naše šermiarske fórum, listom podľa kľúča: na hrubú dieru hrubá záplata! Že kto sa chce učiť, nech sa učí, kto chce ostať blbý, nech ostane. A že ak sa to niekomu nepáči, že si to s ním ochotne "rozdám" na kordy. Nie že by som si bol taký istý - každý ma mohol poraziť - ale zľakli sa a ostalo ticho. Potom som učil a učím doteraz, hoci mám žiakov, ktorí ma už prerástli a som na nich hrdý. Vlastne sú moji žiaci mojím najväčším životným úspechom. A to je vlastne všetko.

Dopoviem už len malú štatistiku a dve veci, na ktoré som tiež hrdý.

Šermujem 58 rokov, z toho vyučujem rovných 50. V súčasnosti v našej škole Magisterium v Česku, Nemecku, Slovensku a Chorvátsku už 9 z mojich žiakov dosiahlo stupeň Majster (na čele s Petrom Nůskom, Petrom Vytopilon a Borkom Belfínom), máme jedného čestného Majstra a jedného Majstra in Memoriam.

Tovarišstvo starých bojových umení a remesiel funguje už 50 rokov a na konte okrem televíznych inscenácií, filmov a vlastných vystúpení má najmä cez 30 premiér programov peši a na koni.(Sem nerátam programy, ktoré sme naštudovali jednorázovo podľa mojich scenárov, alebo scenárov mojich kolegov).

Inscenoval som stovky šermiarskych choreografií, napísal som cca 60 scenárov pre svoju skupinu a cca 20 pre iné skupiny, 8 filmových a televíznych filmových scenárov (sfilmované 3), niekoľko kníh, esejí, príspevkov a šermiarskych rukopisov, z ktorých ani jeden nebol vytlačený. (Jeden román vlastným vydaním cez môjho priateľa.) Urobil som asi 20 - 30 sérií návrhov kostýmov, zbroje a zbraní pre predstavenia a filmy, v ktorých som účinkoval, robil som grafické práce a rezbárske sochy (môj kristus visí na oltári kostola v Turej Lúke a bol ešte za "socíku" vyhodnotený vo Vatikáne ako "kristus roka" - ale anonymne, lebo by ma to u komunistov zlikvidovalo.

Teraz k tým veciam na ktoré som hrdý:

Keď som mal 17 rokov a práve som si urobil svoj prvý meč, vymysleli si komunisti, že budú pasovať významných občanov Bratislavy tak, že herec v kostýme rytiera Rolanda vystúpi po lešení k soche našej "Rolandovej fontány", dotkne sa rytiera a potom zíde na nádvorie Starej radnice a tam bude ten magický dotyk odovzdávať zaslúžilým v podobe pasovania. Nazvali to "cena primátora" a bol k tomu diplom a soška Rytiera Rolanda

Povedal som si: akým právom chcú komunisti takto profanovať mystiku - oni tomu predsa neveria! I obliekol som si svoju krúžkovú zbroj, dal na seba kabát a čakal som anonymne v dave. A keď herec po magickom dotyku zišiel po schodoch a kráča po červenom behúni do starej Radnice, zhodil som kabát, kľakol pred ním, podal mu meč so slovami: pasuj ma. On sa zmiatol, lebo nevedel či to nie je súčasť plánu a keďže pasovať nevedel, napovedal som mu: v mene Božom, Sv. Michala nebeského rytiera, Sv. Juraja pozemského rytiera, pasujem Ťa týmto za rytiera! On to zopakoval, poklepal ma mečom a išiel ďalej. Ja som si zobral meč a kabát a zmizol som v dave aj s magickým dotykom!

Pred tromi rokmi som bol za rozvoj historického šermu odmenený "cenou primátora" a ukradnutý magický dotyk sa konečne stretol so soškou u mňa v šermiarni podľa práva.

Druhá je:

Bojovník na nože (žiaľ meno si nepamätám) absolvoval u mňa nemeckú školu, lebo ho zaujímalo čo učím o dýke. Varoval som ho, že ja to učím pre scénické účely a že je to len časť školy, lebo zvyšok je najmä dlhý meč a tesák. Ale nedal sa odradiť. Potom som ho roky nevidel - až na Českých majstrovstvách noža, kde som mal prednášku. Po nej sa mi pripomenul a povedal mi, že práve precestoval Európu, Východ, Spojené štáty - a všade hľadal učiteľov boja nožom. Všetci na svojej reklame písali: len pravé bojové umenie, žiadne divadlo!

Nesmierne ma poctilo, keď mi povedal: " u všetkých týchto svetových inštruktorov to nakoniec bolo divadielko. Len Ty hovoríš: učím to síce podľa funkčných princípov, ale na scénické účely - ale u Teba som pocítil poctivú funkčnosť a nebolo v tom žiadne "divadlo"!"

Nikto mi nikdy nevyslovil väčšiu poctu a asi ani nevysloví.

Na druhej strane, je ešte otázka, či existujem. Pred časom na internete prebehla polemika, že moji žiaci si ma vymysleli, aby sa mohli oháňať tým, že mali nejakého Majstra, ale že v skutočnosti neexistujem.

Prijímam. Pochybovači zo mňa urobili mýtickú postavu.

Peter Koza, 1.októbra 2018, Veľký Grob